UE; viac ako 15 rokov sa Spojené štáty usilujú zintenzívniť kooperáciu medzi nezávislými krajinami kaspického regiónu v oblasti energetiky. Od začiatku 90. rokov je cieľom americkej energetickej politiky zabezpečiť, aby tieto krajiny nezáviseli len od jednej vývoznej trasy, ktorá by mohla byť ľahko prerušená.
Európa – ktorá už raz namietala proti americkým záujmom v kaspickom regióne v neopodstatnenom presvedčení, že by Spojené štáty mohli dosiahnuť výhodnú dohodu s Moskvou, ktorú si nechceli rozhnevať – oceňuje túto stratégiu, keďže boli jej obyvatelia v zime vystavení mrazu v dôsledku ruského uzatvorenia plynových kohútikov Ukrajine. Rusko malo v polovici 90. rokov príležitosť dokázať svoju dobrú vôľu voči Európe podpísaním Energetickej charty. Nanešťastie, väčšina členov výboru Dumy, ktorý bol poverený ratifikáciou zmluvy, reflektovala záujmy priemyselnej byrokracie, v dôsledku čoho bola zmluva zamietnutá. Prezident Jeľcin sa ju neskôr pokúsil implementovať pomocou dekrétov, no neuspel. Avšak americká stratégia nemusí nutne obísť či izolovať Rusko, pokiaľ Moskva nebude presvedčená, že to je cieľom Spojených štátov.
Nie je napríklad všeobecne známe, že americké
veľvyslanectvo v Kazachstane spolupracovalo v 90. rokoch s Ruskom, s cieľom reštrukturalizovať Kaspické ropovodné konzorcium, aby tak – v súčasnosti už funkčný – ropovod mohol viesť zo západného Kazachstanu cez juh Ruska až do Čierneho mora. Veľmi obrým príkladom, a zároveň najväčším
známym úspechom princípu spoločných vývozných trás – ponúkajúc flexibilitu producentom rovnako, ako aj konzumentom – je ropovod Baku – Tbilisi – Čejhan (BTC), vďaka ktorému Azerbajdžan distribuuje energiu nielen do Ruska, ale aj do iných krajín. Ďalším príkladom je menej známy Kazašsko-kaspický transportný systém (KCTS), odsúhlasený Azerbajdžanom minulý rok, ktorý by mal prispievať ropou z Kazachstanu na východnom pobreží Kaspického mora do BTC, prípadne iných regionálnych ropovodov.
Príspevkom do KCTS by mal byť aj plyn zahraničného kašaganského depozitára, ktorý by bol určený pre európske trhy prostredníctvom Azerbajdžanu a Turecka.
Možnosťou je aj príspevok plynu z Turkménska, ktorý by bol alternatívou k Transkaspickému plynovodu, ktorý sa momentálne plánuje ako súčasť projektu Nabucco.
Avšak Spojené štáty nie sú jedinou
krajinou, ktorá v tomto regióne sleduje isté ciele, a ktorá zároveň disponuje prostriedkami na ich realizáciu. Začiatkom augusta podpísali turecký premiér Recep Tayyip Erdogan s ruským premiérom Vladimírom Putinom dohodu o vybudovaní „South Stream“ plynovodu, ktorým by sa mal dodávať plyn z kaspického regiónu do Európy. Na podpisovaní sa zúčastnil aj taliansky premiér Silvio Berlusconi, nakoľko sa na projekte podieľajú aj talianske energetické spoločnosti. Rusko navyše
podpísalo ďalšiu dohodu, zaväzujúcu k vybudovaniu ropovodu „Samsun – Čejhan“ z tureckého pobrežia Čierneho mora na jeho pobrežie Stredozemného mora, ktorá je podľa tlačových
správ vítaná predovšetkým zo strany priemyselníkov, úzko spätých s tureckou politickou elitou. Týmto to pripomína korupčný škandál v rezorte energetiky okolo plynovodu „Blue Stream“ – vedúceho z Turecka cez Čierne more do Ruska – keď bolo Turecko vystavené ostrej kritike súvisiacej so zvýšenou energetickou závislosťou krajiny od Ruska.
Rusko-turecká dohoda o vybudovaní plynovodu South Stream prichádza iba niekoľko týždňov po záväzku Turecka participovať na Európou financovanom projekte Nabucco, ktorý vedie síce inou trasou, no v podstate rovnako odčerpáva plyn z kaspického regiónu v prospech európskych krajín. Oba projekty medzi sebou roky súperili na poli médií či rôznych konferencií, no až teraz začína rivalita naberať na intenzite. Kaspický región nedisponuje dostatkom plynu pre oba projekty, je teda viac než nepravdepodobné, že sa oba budú môcť zrealizovať. Pôvodné tvrdenia Spojených štátov v 90. rokoch o energetickom bohatstve kaspického regiónu sa doteraz nenaplnili. Už takmer pred desiatimi rokmi – pri Kašaganskom nálezisku, najväčšom od objavenia náleziska v Prudhoe Bay na Aljaške v 60. rokoch – vyšlo najavo, že pôvodný prevládájúci skepticizmus bol chybný.
Na prelome storočia nebolo pochýb, že kaspický región bude prinajmenšom „kolísajúcim producentom“, zabezpečujúcim stabilné ceny energií aj v prípade výkyvov produkcie inde vo svete. Teraz je už jasné, že sa táto oblasť právom stane významným producentom plynu a ropy. Ropovod vedúci z Turkménska do Číny cez Uzbekistan a Kazachstan, schválený minulý rok, je toho jasným dôkazom. To potvrdzuje aj Európa. Bezpečnosť európskych energetických zásob dokáže s pomocou krajín kaspického regiónu zaistiť, že akákoľvek hospodárska obnova nebude ohrozená nevypočítateľnosťou či prílišnou dôverou v jediný zdroj. Zvýšenie energetickej produkcie kaspického regiónu nielen že zvýši disponibilné množstvo na svetových trhoch, ale rovnako prispeje ku globálnej cenovej stabilite.
Je potrebné využiť každý možný motív na zvýšenie iniciatívy v záujme riešenia konfliktov v oblasti, ako napríklad ten medzi Azerbajdžanom a Turkménskom v dôsledku delimitácie podmorských rezervoárov prírodných zdrojov. Spojeným štátom a Európe trvalo celých desať rokov po rozpade Sovietskeho zväzu, kým začali dialóg v oblasti energetickej spolupráce. Transformácia NATO, ktorá odvtedy prebehla, umožňuje uľahčenie dialógu a jeho rozšírenie aj do iných oblastí.
Aj napriek faktu, že sa slovo „energia“ neobjavuje v Strategickej koncepcii Aliancie z roku 1999, pri tom všetkom bývalý generálny tajomník Jaap de Hoop Scheffer pokladal na stretnutí v Bruseli v roku 2005 o novej obrannej agende za vhodné zdôrazniť, že je potrebné „prehĺbiť vzťahy“ s kaukazskými a stredoázijskými štátmi. Minulý október rovnako prijal ponuku vystúpiť s prejavom o „Energetickej bezpečnosti v 21. storočí“ na slávnostnej večeri v Londýne. Spojené štáty a Európa sú v súčasnosti pripravené pracovať spolu aj individuálne za naplnenie spoločných záujmov. Tento proces môže profitovať z dodržiavania príkazu amerického prezidenta Eisenhowera rozšíriť dialóg do komplikovaných oblastí, pri ktorých hrozí strata kontroly. Vďaka svojej celistvosti – okrem Spojených štátov i Európy – má NATO potenciál konštruktívne prispieť k udržaniu energetickej bezpečnosti nielen v členských krajinách Aliancie, ale aj v štátoch s ňou spolupracujúcich, no rovnako môže zintenzívniť a uľahčiť už začaté dialógy v iných organizáciách a fórach.
Copyright © Robert M. Cutler
unless otherwise noted.
See reprint info if you want to reproduce anything in any medium.
For individual, non-commerical use only.
This Web-based compilation: Copyright © Robert M. Cutler
URL: http://www.robertcutler.org/blog/2009/12/kaspick_diplomaciu_je_nutn_zin.html
Slovak translation of "Caspian Diplomacy Should Intensify," first published in Euro-Atlantic Quarterly (Banská Bystrica), vol. 4, no. 4 (October–December 2009): 51.
